Satish Kumar bol Gándího žiakom a tiež mysliteľom a aktivistom tradície E. F. Schumachera. Narodil sa v Indii, za mlada bol mníchom, potom vstúpil do Gándhího hnutia a neskôr takmer doslova prešiel okolo sveta. Nakoniec sa usadil v Anglicku, kde je v súčasnosti redaktorom časopisu „Resurgence“ a vedie Schumacherovu spoločnosť a Schumacher College. Je tiež šéfom Green Books, ekologicky orientovaného vydavateľstva.
Učenie M. Gándího bolo silné natoľko, aby hralo hlavnú rolu v nenásilnej revolúcii, ktorá zrušila britský kolonializmus v Indii. Základom Gándhího filozofie bol princíp „svadeši“, ktorý znamenal miestnu sebestačnosť.
Mahatma Gándhí bol majstrom „svadeši“ alebo domáceho hospodárstva. Ľudia mimo Indie vedia o Gándího kampani to, že ukončila britský kolonializmus, ale to bola iba malá časť jeho boja. Väčšia zásluha Gándího práce bola v obnovení životaschopnosti Indie a v oživení jej kultúry. Gándhí sa nezaujímal iba o jednoduché nahradenie bielych sahibov hnedými sahibmi, ale chcel aby vláda predala väčšinu svojej moci obciam. Podľa Gándího duch a duša Indie sú vo vidieckych komunitách. Povedal: „Pravú Indiu nenájdete v niekoľkých mestách, ale v jej 700 000 dedinách. Ak dediny zaniknú, India zanikne tiež.“
Svadeši je program pre dlhodobé prežitie. Gándhího vízia slobodnej Indie nebola v národnom štáte, ale v konfederácii samostatných, sebestačných ľudí, žijúcich vo vidieckych komunitách, ktorí žijú z výrobkov svojich vlastných domácností. Čo najviac ekonomickej a politickej moci – vrátane moci rozhodnúť, čo by sa smelo dovážať a vyvážať z obce – by zostalo v rukách obecných starešinov.
V Indii žili ľudia tisícky rokov v relatívnej harmónii s prírodou: bývali vo svojich domoch, robili si vlastný odev, jedli doma vypestovanú potravu, používali doma vyrobené veci, starali sa o svoje zvieratá, lesy a polia. Každý región Indie si vyvinul svoju vlastnú kultúru, ku ktorej tradične prispievali potulní rozprávači, saddhuovia a nepretržitý prúd mníchov.
Podľa princípov svadeši, čokoľvek vyrobené v obci musí byť v prvom rade použité členmi obce. Obchodovanie medzi obcami navzájom a medzi obcami a mestami by malo byť minimálne. Iba výrobky a služby, ktoré nemôžu byť vyprodukované komunitou, môžu byť kúpené zvonka.
Svadeši sa vyhýba ekonomickej závislosti na vonkajšom trhu, ktorý by mohol urobiť vidiecku komunitu zraniteľnou. Takisto sa vyhýba zbytočnej, plytvajúcej a deštruktívnej doprave. Obec musí budovať silnú ekonomickú základňu, aby uspokojila väčšinu svojich potrieb a všetci členovia komunity by mali preto uprednostňovať miestne tovary a služby.
Každá vidiecka komunita slobodnej Indie by mala mať svojich vlastných tesárov, obuvníkov, hrnčiarov, staviteľov, farmárov, technikov, tkáčov, učiteľov, bankárov, obchodníkov, hudobníkov, umelcov a kňazov. Inými slovami každá obec by mala byť mikrosvetom Indie – sieť voľne prepojených komunít. Gándhí považoval tieto obce za tak dôležité, že si myslel, že by mali dostať štatút „vidieckych republík“.
Vidiecka komunita by mala stelesňovať duch domova – rozšírenú rodinu a nie hŕbu konkurujúcich si jednotlivcov. Gandhího sen nebola osobná sebestačnosť, dokonca ani rodinná sebestačnosť, ale komunitná sebestačnosť.
Briti verili v centralizovaný, industrializovaný a zmechanizovaný spôsob výroby. Gándhí obrátil tento princíp naruby a za najlepší pokladal decentralizovaný miestny remeselný spôsob výroby. Alebo ako sám povedal: „Nie masovú výrobu ale výrobu más.“
Prijatím princípu výroby más by vidiecke komunity boli schopné vrátiť hodnotu ručnej práci. Existuje aj istá „vnútorná“ hodnota vo všetkom, čo robíme vlastnými rukami a pri odovzdaní práce stroju nestrácame len materiálny úžitok, ale aj duševný úžitok, pretože ručná práca nám dáva i pokoj na duši, premýšľavú myseľ a pocit naplnenia. Gandhí napísal: „Je to tragédia najvyššieho stupňa, že milióny ľudí prestali používať ruky ako ruky. Príroda nám udelila tento obrovský dar – ruky. Ak mánia po strojoch bude pokračovať, je veľmi pravdepodobné, že príde čas, keď budeme takí neschopní a slabí, že sa začneme preklínať za to, že sme zabudli, ako sa používajú živé stroje, ktoré nám dal Boh. Všetci sa nemôžeme držať v kondícii hrami a cvičením a prečo by sme mali vymeniť užitočnú a produktívnu ťažkú prácu za neužitočné, neproduktívne a nákladné športy a hry. Masová výroba sa stará iba o výrobok, kdežto výroba masami sa zaujíma o výrobok, výrobcov a výrobný proces.“
Hnacou silou masovej výroby je kult jednotlivca. Aký iný motív môže byť pre rozšírovanie ekonomiky na globálnu úroveň, ak nie túžba po osobnom a firemnom prospechu?
Naproti tomu miestna ekonomika utvrdzuje komunitného ducha, vzťahy v komunite a jej blaho. Takáto ekonomika podporuje vzájomnú pomoc. Členovia obce sa starajú o seba, o svoje rodiny, susedov, zvieratá, polia, lesy a všetky prírodné zdroje tak aby prinášali úžitok prítomným aj budúcim generáciám.
Masová výroba núti ľudí opúšťať svoje dediny, pôdu, remeslá, gazdovstvá a odísť za prácou do tovární. Z dôstojných ľudí, členov dôstojnej vidieckej komunity, sa stávajú kolieska stroja, stojace pri bežiacom páse, žijúce v bedárskych štvrtiach na okraji veľkých miest a závislé na milosrdenstve svojich šéfov. Stále menej a menej ľudí je potrebných na prácu, pretože priemyselníci chcú väčšiu produktivitu. Manažéri finančného hospodárstva chcú ešte efektívnejšie stroje, ktoré pracujú stále rýchlejšie a výsledkom bude to, že muži a ženy budú vyhodení na smetisko nezamestnanosti. Taká spoločnosť vytvára milióny ľudí bez práce a koreňov zavislých na štáte alebo žobrajúcich na ulici. V svadeši je stroj podriadený pracovníkovi – nemôže sa stať šéfom, diktujúcim tempo ľudskej činnosti. Podobne aj trhová sila by mala slúžiť komunite a nie nútiť ľudí, aby sa prispôsobovali trhu.
Gándhí vedel, že s globalizáciou ekonomiky sa bude každý národ snažiť viac vyvážať ako dovážať, aby sa udržala priaznivá obchodná bilancia. Vedel, že budú večné ekonomické krízy, trvalá nezamestnanosť a permanentná nespokojnosť ľudí.
V komunitách praktizujúcich svadeši bude mať aj ekonomika svoje miesto, ale nebude ovládať spoločnosť. Po prekročení určitej hranice sa ekonomický rast stáva škodlivý ľudskému blahobytu. Moderný pohľad na svet je taký, že čím viac materiálnych statkov máte, tým lepší je váš život. Ale Gándhí povedal: „Určitý stupeň fyzického pohodlia je nutný, ale po dosiahnutí istej úrovne sa stáva prekážkou namiesto pomôckou, preto ideál o vytvorení neobmedzeného počtu potrieb a ich uspokojovanie sa zdá byť preludom a pascou. Uspokojovanie potrieb človeka sa musí v určitom bode zastaviť skôr, než dôjde k fyzickému úpadku. Európania budú musieť premodelovať svoj pohľad na svet, ak nechcú zahynúť pod váhou pohodlia, ktorého otrokmi sa stávajú.“
Kvôli ochrane svojich ekonomických záujmov idú krajiny do vojny – konvenčnej aj ekonomickej. Gandhí povedal: „Ľudia musia žiť vo vidieckych komunitách a jednoduchých domovoch a nie túžiť po živote v palácoch“. Milióny ľudí nikdy nebudú žiť v mieri, ak budú neustále bojovať za vyššiu životnú úroveň.
Vo svete nemôže byť skutočný mier, ak hľadíme na druhé krajiny ako na zdroje nerastných surovín alebo ako na potencionálne trhy priemyselných výrobkov. Semená vojny sú vysievané ekonomickou chamtivosťou. Ak analyzujeme príčiny vojen počas celej histórie, zistíme, že ekonomická expanzia následne vedie k vojenskému dobrodružstvu. „Je tu dosť pre každého potreby, ale nie dosť pre chamtivosť všetkých.“ Svadeši je tak nevyhnutná podmienka mieru.
Súčasní ekonómovia a priemyselníci nevidia, kedy dosť je DOSŤ. Aj keď krajiny majú veľmi vysokú životnú úroveň, stále sú posadnuté myšlienkou ekonomického rastu. Tí, ktorí nevedia kedy dosť je dosť, nebudú mať nikdy dosť, ale tí, ktorí to vedia, už majú dosť.
Svadeši je cesta k všeobecnému mieru: mier so sebou, mier medzi ľuďmi, mier s prírodou. Globálna ekonomika ženie ľudí k vysokému výkonu, vysokému zisku, vysokým materialistickým ambíciám. Toto vedie k stresu, strate zmyslu života, strate vnútorného pokoja, strate miesta pre osobné a rodinné vzťahy a strate duchovného života. Gandhí si uvedomil, že v minulosti život v Indii bol nielen prekvitajúci, ale aj napomáhajúci filozofickému a duchovnému rozvoju. Pre Gandhího bola koncepcia svadeši duchovnou nevyhnutnosťou.
Nástup britského kolonializmu
Z historického hľadiska bola indická miestna ekonomika závislá na najproduktívnejšom a udržateľnom poľnohospodárstve a záhradníctve, hrnčiarstve, nábytkárstve, kováčstve, šperkárstve, kožiarstve a ďalších ekonomických činnostiach. Ale jej základom bolo textilníctvo. Každá dedina mala vlastných pradiarov, tkáčov a farbiarov, ktorí boli srdcom vidieckej ekonomiky. Avšak, keď bola India zaplavená lacným, priemyselne vyrobeným textilom z Lancashiru, miestni textilní umelci boli zlikvidovaní, čím komunita veľmi utrpela. Gandhí považoval za dôležité, aby bol tento priemysel obnovený a začal viesť kampaň proti prílevu plátna z Británie. Vďaka jeho úsiliu sa spojilo tisíce „nedotknuteľných“ a hinduistov z iných kást, odvrhli továrensky vyrobené odevy dovezené z Anglicka alebo z mestských tovární a naučili sa vyrábať vlastné priadze a tkať vlastné odevy. Kolovrátok sa stal symbolom ekonomickej slobody, politickej nezávislosti a družných, beztriednych komunít. Tkanie a nosenie domácky vyrobených šiat sa stalo
Za zničenie indickej domácej ekonomiky v 18. storočí bolo zodpovedné aj zavedenie britského vzdelávacieho systému. Lord Macaulay, ktorý predložil Indický vzdelávací akt do bitského prlamentu povedal: „Jediná polica dobrej európskej knižnice bola hodná celej indickej pôvodnej literatúry… Ani ako právny jazyk, ani ako náboženský jazyk nemá sanskrit žiadny mimoriadny nárok… Musíme sa čo najviac snažiť vytvoriť triedu občanov – Indov po krvi a farbe, ale Angličanov vo vkuse, názoroch, správaní a rozmýšľaní.“
Celá sila britského RAJ-u sa snažila dosiahnuť tento cieľ. Tradičné školy boli nahradené koloniálnymi školami a univerzitami. Bohatí Indovia boli vyslaní do škôl ako Etou a Harrow a univerzít ako Oxford a Cambridge. Vzdelaní Indovia sa učili anglickú poéziu, anglické zákony, anglické zvyky a zanedbávali vlastnú kultúru. Čítanie Shakespeara a London Times sa stalo modernejším než čítanie indickej klasiky ako Ramayana, Mahabarata, Védy a Upanišády. Vzdelaní Indovia videli svoju vlastnú kultúru ako zaostalú, necivilizovanú a nemodernú. Chceli sa stať správcami Indie, ale chceli vládnuť ako Briti.
Ak bol nejaký človek, ktorý reprezentoval tento typ západne vzdelaného Inda, tak to bo J. Nehru, ktorý sa stal prvým predsedom vlády v nezávislej Indii. Nehru sa nesnažil o industrializáciu Indie kapitalistickým spôsobom, ale centrálnym plánovaním. Motivovaný bol intelektuálmi z Londýnskej ekonomickej školy a spoločnosti Fabian – poradcov Labour party.
Na druhej strane Gandhí veril, že hlavným príspevkom Indie svetu bude jednoducho jej indovstvo. Cítil, že Indovia by mali reorganizovať svojho vlastného génia a nie skúšať napodobniť západnú kultúru, ktorá bola nástrojom kolonializmu. Ekonomika a politika by sa nemali zaoberať len materiálnymi vecami, ale mali by byť prostriedkami na dosiahnutie kultúrnych, duchovných a náboženských cieľov. V skutočnosti by ekonomika nemala byť oddelená od hlbokej duchovnej podstaty života. Podľa Gándhího sa dá toto docieliť, keď je každý jednotlivec neoddeliteľnou súčasťou komunity, keď sa výrobky vyrábajú v malom, keď je ekonomika lokálna a keď sa uprednostňujú domáce výrobky. Tieto podmienky sú prospešné holistickému, náboženskému, duchovnému, ekologickému a komunitnému modelu spoločnosti.
Z Gándího pohľadu, duchovné hodnoty by nemali byť oddelené od politiky, ekonomiky, poľnohospodárstava, vzdelania a ostatných činností každodenného života. V tomto celistvom modeli nie je rozpor medzi duchovným a materiálnym. Niektorým ľuďom nevyhovuje, ak sa uzavrú do kláštorného poriadku a venujú sa náboženstvu. Iní ľudia sú zas toho názoru, že duchovný život je len pre svätcov. Takéto oddeľovanie náboženstva od spoločnosti plodí korupciu, chamtivosť, súťaživosť, mocichtivosť a vykorisťovanie slabých a chudobných. Politika a ekonomika bez idealizmu bude len druh prostitúcie ako sex bez lásky.
Niekto sa spýtal Gándího: „Čo si myslíte o západnej civilizácii?“ On jednoducho odvetil: „Bola by to dobrá myšlienka.“ Pre Gándího strojová civilizácia nebola žiadnou civilizáciou. Spoločnosť, v ktorej robotníci musia pracovať pri bežiacom páse, kde priemyselne chovajú zvieratá v krutých podmienkach a kde ekonomická aktivita nutne vedie k ekologickej devastácii, by nemala byť ponímaná ako civilizácia. Jej občania skončia iba ako neurotici, príroda sa neodvratne zmení na púšť a jej mestá na betónové džungle. Inými slovami, globálna priemyselná spoločnosť ako opak spoločnosti, ktorú tvoria zväčša samostatné komunity zaviazané princípmi svadeši, je neudržateľná. Pre Gándího bol princíp svadeši posvätným – tak ako princíp pravdy a nenásilia. Každé ráno a večer opakoval Gandhí svoju oddanosť svadeši vo svojich modlitbách.
Nanešťastie, v priebehu 6 mesiacov od nezávislosti Indie bol Gándhí zavraždený a Nehru získal voľnú ruku pri budovaní indickej ekonomiky. Nehru považoval Gándhiho myslenie za príliš idealistické, príliš filozofické, príliš pomalé a príliš duchovné. Zhromaždil okolo seba západným štýlom školených byrokratov a podniky, ktorým boli oddaní, z nich urobili nevedomých agentov ekonomickej kolonizácie. Začali stavať veľké priehrady a továrne, ktoré pre nich boli chrámami a katedrálami novej Indie. Duch oddanosti, idealizmu a sebaobety, ktorý bol prvoradý za vlády Gándhího bol rýchlo nahradený túžbou po moci, nadradenosti, pohodlí a peniazoch. Nehru a jeho kolegovia sledovali opačnú cestu ako svadeši a od toho času bola história Indie históriou korupcie a politických intríg na najvyššej úrovni. Politická kolonializácia Indie možno skončila oficiálne nezávislosťou v roku 1947, ale jej ekonomická kolonizácia pokračovala naďalej, a to dokonca rýchlejším tempom. India sa stala ihriskom pre globálne ekonomické sily.
Kolonializmus bez kolonizátorov
Dnes sa v Indii vládne síce bez britských vládcov, ale britským spôsobom. Toto je tragédia Indie, ktorej koniec nie je v dohľadne. Priemyselný magnáti, inelektuáli a podnikatelia spolu s vládou stále vidia spasenie Indie v jej podriadenosti politike Svetovej banky a WTO. Vidia Indiu ako súčasť globálnej ekonomiky – ktorá pracuje ruka v ruke s nadnárodnými spoločnosťami.
Nespokojnosť medzi Indmi však rapídne stúpa. Tak ako predpovedal Mahátma Gándhí, politika prekypuje korupciou. Chudobný sú chudobnejší ako kedykoľvek predtým a stredná vrstva sa odvracia od kongresu a podporuje buď miestne strany alebo Hinduistický národný front. Farmári agitujú proti nadnárodným spoločnostiam, ktoré si patentovali pôvodné indické odrody rastlín. Globálna ekonomika GATT-WTO je postavená na piesku. Aj keď sa zdá, že WTO drží všetko pevne v rukách, nemá žiadnu podporu medzi ľudom, a ako sú dôsledky politky WTO vyplavované na povrch, ľudia Indie, medzi ktorými je učenie Gandhího ešte stále živé, začnú bojovať proti globálnej ekonomike a vrátia sa k svadeši a oživovaniu miestnej kultúry, komunít a svojich životov. Lekcia svadeši môže priniesť nádej pre udržateľnú ekonomiku aj medzi západných ľudí, keď sa raz odhalia falošné sľuby ekonomického rastu a industrializmu.
