Ak niekto v neskorom stredoveku získal veľké množstvo mincí (také, že sa s nimi necítil bezpečne), mohol si ich uložiť u miestneho zlatníka, ktorý bol jedinou osobou v širokom okolí, disponujúcou spoľahlivým trezorom. Zlatník výmenou za mince vystavil potvrdenku o vklade. Najstarší zachovaný záznam o uložení peňazí u zlatníka v Británii pochádza z roku 1633. Spočiatku vždy, keď bolo treba platiť, museli vkladatelia ku zlatníkovi prísť a mince si vybrať. Časom však niektorí zistili, že je oveľa pohodlnejšie platiť zlatníkovými potvrdenkami o vklade. Teda do roku 1670 boli na potvrdenkách často uvedené okrem mena vkladateľa aj slová „alebo doručiteľ“. Keďže mince boli ťažké a bolo riskantné ich nosiť pri sebe, nové potvrdenky sa rýchlo stali obľúbenou metódou vyrovnávania účtov.
Krátko na to zlatníci zistili, že majú vo svojich trezoroch veľké množstvá mincí, ktoré si nikto nevyberá. História neudáva meno prvého zlatníka, ktorý bol dostatočne bystrý ako aj dostatočne nečestný na to, aby si uvedomil, že (keďže bolo nepravdepodobné, aby si všetci jeho zákazníci naraz priniesli potvrdenky a žiadali späť svoje mince) môže zarobiť na požičiavaní časti mincí, ktoré mu boli zverené a za požičanie ešte aj požadovať úrok. V skutočnosti však nemusel vydať žiadne mince, pretože ak dal svojmu klientovi namiesto hotovosti potvrdenky, ktorými mohol platiť, stávalo sa zriedka, že ich tí, ktorím bolo týmito falošnými potvrdenkami zaplatené, predložili na preplatenie. Jediným problémom pre zlatníka bolo odhadnúť, koľko takýchto potvrdeniek môže vystaviť bez toho, aby ho odhalili v prípade, že by sa držitelia týchto potvrdeniek neočakávane rozhodli vymeniť ich za mince. Ak za krátky čas po sebe prišlo viacero držiteľov takýchto potvrdeniek a on nemal v trezore dostatok zlatých a strieborných peňazí, ktorými by ich vyplatil, upadol do nemilosti a bolo mu odňaté právo podnikať v zlatníctve. A tak praktiky dávno mŕtveho podvodníka položili základy pre vznik moderného systému frakčného rezrevného bankovníctva – systému, v ktorom banky vo svojich trezoroch udržiavajú rezervu mincí a bankoviek vo výške iba časti (frakcie) hotovosti, ktorú by museli vyplatiť, keby všetci zákazníci prišli naraz a žiadali peniaze, na ktoré majú nárok. Tento zlatník vytvoril kúpnu silu (inými slovami peniaze) vydávaním potvrdeniek, ktoré ho zaväzovali vyplatiť viac zlatých a strieborných peňazí než v skutočnosti mal vo svojom trezore. Moderné banky vytvárajú peniaze rovnakým spôsobom, keď sľubujú vyplatiť viac papierových peňazí a mincí, než vlastnia.
