Niekto by bol možno v pokušení spýtať sa, čo je na úroku zlé. Veď aj banky nám dávajú úroky na naše vklady a štát na dlhopisy. Pozrime sa bližšie na to, čo nazývame úrokom. Vo svojom pôvodnom poňatí je úrok odmenou pre osobu, ktorá sporila peniaze a ktorá je ochotná tieto peniaze požičať, a tak ich vrátiť späť do obehu.
Funkciou peňazí je sprostredkovanie výmeny tovarov a služieb. Táto výmena, ponímaná vo svojej celistvosti, je v podstate tým, čo nazývame ekonómia. Všetok pokrok od čias jaskynného človeka po dnešnú civilizovanú spoločnosť je založený na rozdelení rozličných úloh medzi rôznych ľudí. Táto špecializácia je úplne závislá na existencii fungujúceho systému výmeny. Optimálne fungovanie výmeny závisí na vhodnej vyváženosti medzi množstvom peňazí v obehu a množstvom dostupných tovarov a služieb.
Ak je množstvo peňazí príliš malé v porovnaní s množstvom tovarov a služieb, ako prvé si všimneme, že sa predáva menej tovarov. Druhým príznakom je všeobecný pokles cien, nazývaný deflácia, a napokon sa ocitneme v plnej recesii s miliónmi nezamestnaných, bankrotujúcimi továrňami, hladom a celkovou chudobou. V opačnom prípade, keď je množstvo peňazí väčšie ako zodpovedajúca ponuka tovarov a služieb, ekonomika sa „prehreje“, ceny stúpajú, hodnota peňazí klesá. To sa nazýva inflácia.
Samozrejme, centrálne banky to vedia, a tak sa snažia vyhnúť týmto dvom extrémom pomocou zvyšovania alebo znižovania množstva peňazí a manipuláciou s úrokovou sadzbou. Nie vždy v tejto úlohe uspejú. Jeden z najväčších problémov predstavuje fakt, že je takmer nemožné presne určiť množstvo peňazí v obehu, keďže peniaze môžu byť z obehu stiahnuté úrokmi stanovenými komerčnými bankami. Rovnako môžu byť do obehu späť vložené. Všetky tieto výkyvy sú ako voda špliechajúca cez misu, ktorú sa snažíte niesť na určitú vzdialenosť. Ľudia majú tendenciu míňať menej, keď sú zlé časy a sťahujú peniaze z obehu práve vtedy, keď ich ekonomika potrebuje. Naopak, keď sa situácia zlepšuje, míňajú viac, vkladajúc peniaze do ekonomiky, ktorá sa možno práve začína prehrievať.
Kontrolné mechanizmy ústredných bánk sú teda prinajmenšom veľmi nestabilné. Výsledkom je takmer vždy nepatrná inflácia, pretože ekonómovia vo všeobecnosti radšej volia menšie zlo. Pokračujúci ekonomický rast je vykúpený cenou zvýšenej inflácie. V podstate by sa proti tomu nedalo nič namietať, ak by inflácia tak rýchlo nepohltila naše ušetrené peniaze. Preto sa úspory vkladajú do „bezpečných“ investícií, ako sú nehnuteľnosti alebo dlhopisy s vysokým úrokom.
Ak by neexistovala možnosť získať úrok a naša mena by bola viac-menej stabilná, mnoho našich občanov by bolo ochotných vložiť svoje peniaze späť do obehu ich investíciou alebo uložením do banky. Avšak, úrok ako mrkva / prísľub a inflácia ako palica/bič/hrozba nás nútia hľadať investície „odolné kríze“. V tomto zmysle sú úrok a inflácia potrebné, aby pomohli vrátiť peniaze do obehu, ale majú vážne nežiaduce účinky. Všetci viac alebo menej poznáme dôsledky inflácie. Dôsledky úrokov sú skrytejšie a práve tie budeme teraz podrobnejšie skúmať.
Vieme, že úrok funguje tisícky rokov, pravdepodobne od čias, kedy boli peniaze zavedené ako prostriedok výmeny. Potreba úroku vyplynula z potreby vyvážiť nedostatok peňazí, ktoré neboli dostupné v neobmedzenom množstve. Mince sa vyrábali prevažne zo zlata alebo striebra a kvôli súkromným úsporám alebo inému využitiu týchto vzácnych kovov, napríklad v zlatníctve, množstvo peňazí v obehu neustále radikálne klesalo. V tom čase bol úrok pravdepodobne jediným možným spôsobom ako obmedziť tieto straty a vrátiť peniaze späť do obehu.
Čistý alebo základný úrok, ako ho nazval nemecko-argentínsky podnikateľ a ekonomický inovátor Silvio Gessell, bol najmenej dvetisíc rokov stabilný. Základný úrok je tá časť úrokovej sadzby, ktorá zostane po odčítaní častí predstavujúcich náhradu za riziko nesplatenia pôžičky a za očakávanú výšku inflácie. Už v časoch rímskej ríše a aj dnes sa základný úrok pohybuje v rozmedzí 4 až 6% za rok.
Keďže úrok predstavuje zdroj príjmov pre bohatých na úkor chudobných, v histórii bol často odsudzovaný a zakazovaný rôznymi svetovými náboženstvami. Tieto zákazy však nemali žiadny trvalý účinok, pretože pokiaľ bola mena založená na vzácnych kovoch, úrok bol jediným spôsobom, ako udržať ekonomiku nejakým spôsobom v chode. Inak by nasledoval hlboký úpadok v dôsledku nedostatku peňazí.
V ideálnom prípade by naše peniaze mali byť prostriedkom výmeny s nulovou hodnotou samy osebe, a ich jedinou funkciou by malo byť sprostredkovanie výmeny tovarov a služieb. Funkcia peňazí ako nositeľa hodnoty a ako prostriedku úspor je nezlúčiteľná s ich oveľa dôležitejšou funkciou sprostredkovateľa výmeny.
Ako potom môžu peniaze žiadať poplatok za svoje služby? Zdá sa, že je to práve konflikt medzi dvomi funkciami peňazí ? ako prostriedku výmeny a ako prostriedku úspor, ktorý umožňuje peniazom vyberať úrok za svoje použitie.
Peniaze sú nadradené tovarom a službám v tom zmysle, že vlastník peňazí nie je nútený ich okamžite minúť. Za peniaze sa bude dať zajtra nakupovať práve tak dobre ako dnes. Tovary a služby sú, naopak, ponúkané s určitou naliehavosťou. Ak sa tovary nepredajú, zvyčajne strácajú na cene a s postupom času si za ne ich majiteľ bude môcť pýtať stále menej. Služby, ktoré nie sú vykonané dnes, už nebudú vykonané nikdy. Akákoľvek služba poskytnutá zajtra je už zajtrajšou službou, nie dnešnou. V tomto kontexte sa teda peniaze ukazujú ako nadradené svojim náprotivkom, tovarom a službám, a preto si môžu vyžiadať tú extra cenu, úrokovú sadzbu.
Keď necháme naše peniaze „pracovať za nás“, dostaneme úrok. Znie to dobre a logicky, ale kto vlastne nakoniec platí? Niekto predsa vždy musí pracovať, ak má niekto iný príjem bez toho, že by naň pracoval. Iba banky nám vravia, že peniaze budú rásť samy od seba.
Úrok je skrytý poplatok, ktorý je obyčajne zahrnutý vo všetkom, čo platíme. Zvyčajne je tiež odrátaný od nášho mesačného zárobku. Každý obchodník musí pridať k cene všetkých tovarov úrok, ktorý platí banke alebo niekomu inému za splátky. Každý výrobca musí platiť úrok za kapitál, ktorý použije na stavbu svojej továrne a nákup hrubého materiálu. Všetky prenájmy zahŕňajú skryté percento úroku. Koľko? Medzi približne 30% za tovary a 70% za prenájom domov a kancelárií.
Takýmto spôsobom je viac ako deväť desatín (90%) populácie prinútených platiť oveľa viac úrokov skrytých v ich každodenných výdavkoch, než koľko by kedy dostali za uloženie úspor do banky alebo za nákup cenných papierov. Približne 5% populácie dostane asi toľko úrokov, koľko zaplatia. Nemajú z toho zisk, ale ani nestratia.
Veľmi malý počet ľudí, len asi 3% populácie, patria medzi tých, ktorí z toho vyťažia. Získajú to, čo 90% populácie muselo minúť naviac kvôli úroku. Rozumie sa samo sebou, že tieto 3% ľudí nie sú práve tí, čo zúfalo potrebujú peniaze. Takýto systém rozdeľovania by sme ani pri najlepšej vôli nemohli nazvať spravodlivým.
Nielenže prenájmy domov zahŕňajú veľmi vysoké percento úroku, ale samotná existencia úroku zabraňuje stavebnej aktivite dosiahnuť úroveň, ktorá by zaistila vhodnú dostupnosť bývania. Ak sa z nejakého dôvodu stavia viac ako normálne a vzájomné ovplyvňovanie dopytu a ponuky prenájmov spôsobí vážny pokles priemernej ceny za nájom, stane sa stavanie domov neziskovým a akákoľvek stavebná aktivita ustane, až pokým sa nevyrovná dopyt a nájmy opäť nedosiahnu úroveň, kedy je možné zapýtať si klasický 70% úrok.
Štátom sponzorovaná výstavba domov môže priniesť určitú úľavu, ale v konečnom dôsledku sa platenie úroku len presunie, tentoraz na plecia daňových poplatníkov. Takže na konci tak či tak platíme.
Z hľadiska národnej ekonomiky je úrok luxusom, ktorý bude v dlhodobom meradle veľmi drahý dokonca aj pre ekonomicky silné krajiny. Verejný dlh a platenie úrokov za tento dlh, ktoré sú v každom národnom rozpočte nedotknuteľné, sú vážnym problémom pre každého zodpovedného politika.
Sú to však najmä rozvojové krajiny, v ktorých úrok ukazuje svoje najpustošivejšie účinky. Možno ste počuli o dlhovej bombe, keďže situácia sa stala naozaj veľmi výbušnou. Každý deň zomierajú v rozvojových krajinách tisícky ľudí, pretože ich ekonomiky ? už aj tak slabé ? nemôžu uniesť bremeno úrokov za svoje dlhy. Ich vlády sú ledva schopné naškriabať prostriedky na zaplatenie bankových úrokov, nehovoriac o zaistení vnútorného ekonomického rastu alebo sociálnych programov na čiastočné odstránenie chudoby. To, čomu hovoríme pomoc alebo úľava, je len kvapkou v oceáne. Chudobné africké a juhoamerické krajiny patria medzi štáty s najväčšími ťažkosťami. Ale aj východoeurópske krajiny a krajiny vzniknuté z bývalého Sovietskeho zväzu budú mať čoskoro tie isté problémy.
Niektoré juhoamerické veriteľské krajiny predniesli tento prípad pred Medzinárodným súdnym dvorom v Haagu a čakajú na výrok súdu na zásadnú otázku: „Čo je dôležitejšie, splnenie zmluvy s bankami, aj ak sa úrokové sadzby v posledných rokoch znásobili, alebo morálna povinnosť vlády voči svojim občanom zaistiť aspoň ich ekonomické prežitie?“.
Dúfajme, že Medzinárodný súdny dvor dôsledne preskúma podstatu úroku. V stávke je prežitie miliónov našich spoluobčanov.
Väčšina dnešných ekologických škôd je priamym dôsledkom podmienok vytvorených praktizovaním úroku.
Aby projekt dostal financie, musí byť v prvom rade výnosný. Environmentálna vhodnosť nepatrí medzi rozhodujúce kritériá, zatiaľ čo úrok áno. Ani odhodlanie tisícok ekologických aktivistov tento fakt nezmení.
Jadrové elektrárne sú obrovskou, výnosnou investíciou. Spaľovanie ropy a jej rafinovaných produktov v automobiloch a elektrárňach je ekonomicky výhodnejšie ako napríklad spaľovanie všeobecne dostupného vodíka.
Čistá chemická výroba je v podstate nemožná, pretože ceny začnú znižovať úrok. Je výhodnejšie vypustiť jedovaté látky do rieky ako stratiť výnosnosť.
Ak aj niekde dôjde k výrazným technologickým zmenám v mene ekológie, sú vždy diktované všemocnou filozofiou zisku a úroku.
Napríklad niekto sa dobre nabalí na platine, ktorou sa plnia výfukové filtre, hoci technológia nie je ani bezpečná, ani efektívna. Účinnosť filtrov pri vysokej rýchlosti na diaľniciach, ako aj na krátkych cestách, napríklad v meste, je menej ako optimálna. Naviac, výfukové filtre a bezolovnatý benzín, ktorý si vyžadujú autá s takýmito filtrami, vypúšťajú nové znečisťujúce látky do ovzdušia. Štatistiky výskytu pľúcnej rakoviny ukazujú časovo sa zhodujúci nárast výskytu v oblastiach, kde sa zaviedlo masívne používanie filtrov, ako napríklad vo veľkých mestách v Japonsku a na západe USA. Doktor Hans Nieper, slávny nemecký odborník na srdce, nás už roky varoval pred týmito znakmi nebezpečenstva rôznymi publikáciami najmä v časopisoch ako raum&zeit.
Nahrádzanie chlorofluorokarbonátov (CFC) v chladničkách podobnými, o niečo menej škodlivými, zato však oveľa drahšími alternatívnymi zmesami bude stáť bilióny, nie priemysel, ale zákazníkov. Zvýšené zisky pôjdu tým istým priemyselným magnátom, čo vyrábali staré chladiace zmesi, ktoré musia byť teraz vymenené.
Takto to vo svete chodí. Zisk a úrok sú nedotknuteľné. Bez nich sa nič nepohne.
A ak sa niekto odváži ponúknuť vodíkové palivo, filter s nulovou východiskovou energiou alebo nejakú skutočne čistú metódu výroby energie, čoskoro zistí, že všetky tie reči o životnom prostredí a čistej energii majú význam len vtedy, ak je tu šanca na rýchle vrátenie sa investícií v podobe úroku. Aby sa od nového vynálezu dal očakávať vysoký zisk, musí vyžadovať obrovskú investíciu kapitálu. Samozrejme, tiež by nemal ohrozovať už existujúce investície, napríklad elektrárne, distribučné systémy, rafinérie, ropné vrty, továrne na výrobu motorov. Toto všetko stavia vynálezcu alternatívnych a čistých spôsobov výroby energie do pomerne ťažkej situácie.
Takýmto spôsobom úrok v podstate brzdí technický pokrok, ktorý by nám mohol veľmi pomôcť pri riešení niektorých dnešných pálčivých environmentálnych problémov. Taktiež zastavuje investície do dlhodobých projektov, ktoré sú environmentálne výhodné, avšak nepriniesli by zisk v krátkom čase.
Otázka je viac ako oprávnená: čo robiť s úrokom?
Prečo by sme mali byť schopní dosiahnuť to, o čo sa už iní pokúšali tisícky rokov a nikdy sa to nepodarilo ? zbaviť sa úroku a všetkých jeho škodlivých následkov?
Povzbudzujúci začiatok nachádzame v práci Silvia Gessella, o ktorom John Maynard Keynes kedysi povedal: " Verím, že budúcnosť sa naučí viac od Gessella, než od Marxa."
Gessell odporúčal prestať kryť bankovky zlatom, keďže to spôsobovalo závislosť peňazí na množstve nájdeného zlata. V tomto ohľade bol úspešný, hoci sa mu za jeho prácu nikdy nedostalo uznania.
Taktiež zaviedol výrazy „voľná zem“ a „voľné peniaze“. Tieto výrazy charakterizujú ekonomický systém zbavený jarma úroku, ktorý by zbieral ovocie výmeny tovarov dostupných všetkým.
Gessellove ciele vo vzťahu ku krajine zahŕňali: absolútnu slobodu pohybu pre všetkých občanov zeme, zrušenie dnešných hraničných kontrol a všetkých taríf za prevoz tovarov, ako aj postupné získanie všetkých pozemkov lokálnou komunitou. Súkromné vlastníctvo ako také by malo byť nedotknuteľné. Iba zem samotná, rovnako ako aj voda a vzduch, by mala byť spoločným vlastníctvom.
Pozemky získané komunitou by mali zostať spoločným vlastníctvom a mali by byť vo verejných aukciách prenajímané súkromným osobám alebo spoločnostiam na dlhodobé využitie. Komunita ako vlastník pôdy by mala samozrejme určiť podmienky týchto prenájmov, aby zabránila vyčerpávaniu pôdy alebo aby zvýšila úrodnosť či hodnotu pôdy. Taktiež by mohla rozhodnúť o neprenajímaní určitej časti pôdy, ktorá by bola zachovaná pre verejné využitie alebo ako rezervácia divočiny. Dĺžka prenájmu by mala poskytnúť dostatočnú istotu aj vlastníkom budov na týchto pozemkoch.
Príjem z týchto prenájmov by podľa Gessella mal byť rozdelený matkám s deťmi v závislosti od počtu potomkov, keďže budúcnosť krajiny tak veľmi závisí od matiek a ich detí. Tento „materský podiel“ by mal byť rovnako ako verejné aukcie na prenajímanie pozemkov prístupný všetkým obyvateľom oblasti, nehľadiac na ich pôvodnú národnosť, farbu pokožky, ani na akékoľvek predchádzajúce problémy.
„Voľné peniaze“ by mali mať v sebe zahrnutý mechanizmus, ktorý by zaistil ich obeh. Bol by to druh peňažnej dane s ročnou devalváciou okolo 5% oproti peniazom v obehu. Účelom by bolo vrátiť peniaze čo najrýchlejšie opäť do obehu a prinútiť ich vlastníka, aby ich minul nákupom tovarov, investíciou alebo ich niekomu požičal. Inak bude musieť čeliť postupnej devalvácii svojich uložených peňazí.
To by postavilo peniaze a tovary na tú istú úroveň. Obe by sa v tomto prípade museli minúť s istou naliehavosťou, tovary preto, že postupom času sa ich kvalita prirodzene znižuje a peniaze preto, že by sa prirodzene znehodnocovali.
Centrálna banka by tak bola schopná kontrolovať celkové množstvo peňazí v obehu, čo by zaistilo stabilitu meny spolu s pokračujúcim ekonomickým rozmachom. Jedinou funkciou centrálnej banky by bolo riadenie tohto nového peňažného systému a udržanie stability cien zvyšovaním množstva peňazí v obehu pri poklese indexu cien a znižovaním množstva peňazí pri náraste cien. Ročná devalvácia peňažnej dane by šla na zvýšenie štátneho alebo federálneho daňového rozpočtu.
Úrok by sa v takomto systéme stal prebytočným a vďaka ľahšej dostupnosti kapitálu by postupne klesol na nulu.
Praktické prevedenie týchto myšlienok určite nebude bez problémov. Ale na druhej strane, v stávke je naša budúcnosť. Životné prostredie nebude schopné dlhodobo niesť súčasné zhoršujúce sa ekonomické podmienky.
Tento článok nemal byť v žiadnom prípade receptom na riešenie všetkých problémov. Jeho zámerom bolo prispieť k pochopeniu ekonomických záležitostí a ak sa mu podarilo vzbudiť záujem alebo dokonca diskusiu, jeho cieľ bol viac než dosiahnutý.
Tým, ktorí sa chcú touto témou zaoberať hlbšie, odporúčam knihy Silvia Gessella „The Natural Economic Order“ (Prirodzený ekonomický poriadok) (Peter Owen Ltd. London, 1958) a Dietera Suhra „The Capitalistic cost-benefit structure of money“ (Springer Publishers, Berlin/New York, 1989).
