Iná ekonomika

Poznámka: neúplný text

V protiklade s presvedčením väčšiny ekonómov peniaze nie sú neutrálny prostriedok. Preto môžu existovať rozličné peňažné systémy, ktoré by nám mohli významne pomôcť pri riešení niektorých najdôležitejších problémov vrátane ekologickej udržateľnosti; „Iba rozsiahla diskusia o týchto otázkach v rámci informovanej verejnosti zaistí, že sa zmeny v peňažnom systéme uskutočnia správnym spôsobom.“ Parafrázujúc výrok o vojne a generáloch, peniaze sú príliš dôležité na to, aby boli ponechané iba bankárom a ekonómom…

Keďže verejnosť je mimoriadne rafinovane informovaná o povahe nášho peňažného systému a podľa všetkého ani väčšina expertov neverí, že by mohla existovať nejaká iná možnosť, je životne dôležité začať diskusiu o účinkoch rozličných peňažných systémov na spoločnosť.

Bernard Lieter v úvode knihy od Richarda Douthwaitea: Ekológia peňazí, Brussel, október 1999

Väčšina ľudí si myslí, že existuje iba jeden typ peňazí, pretože s iným sa ešte nikdy nestretla. Vedia o zahraničných menách, ale tie celkom správne považujú v podstate za rovnaký druh peňazí, ako sú tie, ktoré používajú v ich vlastných krajinách. Takisto poznajú šeky, kreditné a platobné karty, zmenky a niekoľko ďalších foriem peňazí, ale aj tie – opäť správne – považujú iba za verzie bankoviek a mincí, určené na špeciálne účely. Peniaze sú peniaze, myslia si, bez ohľadu na to, akú majú formu. Iba niekoľkí, ktorí poznajú históriu peňazí, alebo sú členovia Miestneho výmenného obchodného systému (Local Exchange Trading System – LETS), vedia, že to tak nie je. Aspoň potencionálne existuje veľa rozličných typov peňazí a každý typ môže ovplyvňovať ekonomiku, ľudskú spoločnosť a prírodné prostredie iným spôsobom.

Aj väčšina ekonómov je presvedčená, že existuje iba jeden typ peňazí. Ak o tom vôbec premýšľajú. Pretože, citujúc dvoch sociológov, táto profesia sa „napodiv nezaujíma o túto tému a obmedzuje sa iba na diskusie o cene, vzácnosti zdrojov a ich rozdeľovaní, no o peniaze ako také neprejavuje žiadny zvláštny záujem.“ David Hume, jeden zo zakladateľov ekonómie, považoval peniaze za „olej umožňujúci kolesám hladký a ľahký pohyb“ a tento názor pretrváva dodnes. Dobre známa ekonomická učebnica Paula A. Samuelsona definuje ekonómiu ako „štúdium o tom, ako ľudia a spoločnosť využívajú vzácne produktívne zdroje za použitia peňazí alebo bez nich.“

Inými slovami: ekonómovia považujú peniaze za katalyzátor, ktorý uľahčuje a urýchľuje ekonomické interakcie, ku ktorým by dochádzalo tak či tak. Prirodzene sa zaujímajú o množstvo peňazí, ktoré sa dostane do obehu, pretože to ovplyvňuje tempo, akým môže ekonomika postupovať a následne určuje, či národný dôchodok rastie alebo klesá. Avšak zdá sa, že iba málokto z nich vôbec pripustil, že použitie konkrétneho typu peňažného katalyzátora môže ovplyvniť výsledok ekonomickej interakcie. Väčšina z nich nepripúšťa, že keby sa použili iné formy peňazí, výsledky by mohli byť úplne iné. Jedinými ekonómami, ktorí sa vôbec pozerajú týmto smerom, sú buď marxisti alebo členovia hnutia Social Credit, ktorí – s prihliadnutím na podstatu ich presvedčenia ? majú svoje dôvody analzyovať a klásť otázku o pôvode dôslednejšie ako typickí predstavitelia ich profesie. Poslednými známymi ekonómami, ktorí sa zaujímali o rôzne formy peňazí a ich vplyvy, boli Maynard Keynes, Henry Simons a Irving Fischer v tridsiatych rokoch 20. storoči

História je preplnená príkladmi peňažných systémov fungujúcich na veľmi odlišných zásadách ako sú zásady systému, ktorý poznáme v súčasnosti. Ak by tieto systémy pretrvali, vyprodukovali by kultúry odlišné od dnešnej neudržateľnej, nestabilnej globálnej monokultúry.

Ak teda chceme žiť ekologickejšie, malo by zmysel zaviesť také peňažné systémy, ktoré by nám to uľahčili. Všimnite si množné číslo. Nejde iba o to, aby peňažný systém, ktorý je výsledkom historických zhôd okolností, bol nahradený nejakým vedomým systémom. Pretože každý peňažný systém vedie k iným dôsledkom, pravdepodobne budeme potrebovať súčasne tri alebo štyri peňažné systémy, ktoré by viedli ku kombinácii takých vlastností, ktoré by sme si priali, aby spoločnosť mala.

Richard Douthwaite: Ekologia peňazí, 1999. Preložil Mikuláš Hučko

Ekonomické učebnice hovoria, že peniaze majú tri základné funkcie:

A. Prostriedok platby alebo výmeny. Dobrý platobný prostriedok uľahčuje ľuďom nakupovanie a predávanie. To znamená, že musí byť všeobecne akceptovateľný a mať vhodný pomer hodnoty a váhy, aby mohol ľahko prebiehať transfer medzi kupujúcim a predávajúcim. Tiež musí byť deliteľný, aby sa dal používať tak pri menších ako aj veľkých transakciách. A zatiaľ čo musí byť k dispozícii v dostatočnom množstve každému, kto chce kupovať alebo predávať, musí existovať aj nejaký limit jeho množstva, aby ľudia mali v neho stálu dôveru a akceptovali ho.

B. Uchovávateľ hodnôt. Peniaze sú dobrým prostriedkom na uloženie hodnôt, ak niekto, kto ich získa, ich môže kedykoľvek použiť na nákup rovnakého množstva tovarov a služieb, bez ohľadu na to, či to bude budúci mesiac, budúci rok, alebo keď pôjde do dôchodku.

C. Zúčtovacia jednotka. Je peňažná jednotka dobrým prostriedkom na vedenie finančných záznamov a udávanie ceny? Ľudia si bežne vedú účty a udávajú ceny v mene, ktorú používajú najčastejšie, alebo v časoch neistoty či vysokej inflácie namiesto toho môžu použiť inú menu. Počas inflácie v Nemecku na začiatku dvadsiatych rokov obchodníci napríklad udávali ceny a viedli záznamy v amerických dolároch, hoci ich zákazníci platili v markách.

Môže sa stať, že tieto tri funkcie peňazí sa dostanú do vzájomného konfliktu. Napríklad, keď prudko klesajú ceny, vlastnosť peňazí ako „uchovávateľa hodnôt“ sa stáva príťažlivá a ľudia začnú hromadiť čo najviac peňazí s vedomím, že neskôr si za ne budú môcť nakúpiť oveľa viac. Toto je samozrejme v rozpore s vlastnosťou peňazí fungovať ako efektívny prostriedok výmeny. Prehlbuje sa tým nedostatok peňazí, čo sťažuje normálne obchodovanie. V tridsiatych rokoch 20. storočia museli obchodníci dokonca vymyslieť špeciálne platidlo (napr. švajčiarsky Wirtschaftsring), aby si mohli medzi sebou vyrovnávať účty. Ak na druhej strane ceny stúpajú, ich držitelia sa usilujú ich čo najrýchlejšie minúť, čo vedie k ešte výraznejšiemu zvyšovaniu cien. Pri pohľade na tieto rozpory sa zdá nepravdepodobné, žeby krajiny, ktoré sa obmedzujú na používanie iba jednej formy peňazí, mohli očakávať, že všetky tri funkcie peňazí budú náležite splnené.