Explózia rozbila loď na niekoľko častí. Každý uchmatol, čo mu prišlo pod ruku a keď bolo po všetkom, piati zachránení členovia posádky sa chúlili na plti, ktorú vlny odnášali preč. Po ostatných obetiach katastrofy nezostalo ani stopy.
Dlhé hodiny upierali svoje zraky na horizont. Zbadá ich nejaká okolo sa plaviaca loď? Podarí sa im na tejto provizórnej plti doraziť na nejakú priateľskú pevninu?
Zrazu sa ozval výkrik: „Zem! Pozrite sa! Tam, kam nás vlny nesú!“
A keď sa naozaj ukázalo, že nejasná silueta je pobrežím, postavy na plti začali od radosti tancovať.
Boli to piati Kanaďania. prvým z nich bol Frank, tesár, silný a energický chlap. Bol to on, kto prvý vykríkol „zem!“
Druhým bol farmár Paul.
Ďalším bol Jim, chovateľ zvierat.
Potom je tam Harry, povolaním poľnohospodár.
A nakoniec Tom, zlatokop a mineralóg.
Pre našich piatich mužov bolo pristátie na ostrove ako návrat z hrobu do života.
Keď dali vysušiť svoje šaty a keď sa trochu zohriali, prvou vecou, do ktorej sa pustili, bol prieskum toho malého ostrova, ďaleko od civilizácie, na ktorý ich privial osud.
Rýchla prehliadka ostrova im dodala optimizmus. Ostrov nebol nehostinnou skalou, aj keď oni boli jedinými ľuďmi na ňom. Vychádzajúc však z čried napoly domestikovaných zvierat, na ktoré natrafili, prišli k záveru, že pred nimi v ani nie tak vzdialenej minulosti tam museli žiť ľudia. Jim, chovateľ zvierat, bol si istý, že dokáže ich domestikovať a využiť.
Paul zasa zistil, že pôda na ostrove je zväčša vhodná na obrábanie.
Harry objavil ovocné stromy, ktoré pri náležitom ošetrení by mohli prinášať celkom dobrú úrodu.
Veľmi dôležité bolo, že na ostrove bolo veľa druhov stromov, ktorých drevo Frank dokáže bez väčších ťažkostí využiť na stavbu domov pre malé spoločenstvo.
Podľa zlatokopa Toma skalné formácie na ostrove prezrádzajú, že sa tam nachádzajú bohaté minerálne zdroje. Aj keď mu chýbali potrebné nástroje, bol presvedčený, že svojou vynaliezavosťou sa mu podarí z nich vydolovať potrebné kovy.
Každý z nich svojim špeciálnym talentom mohol prispieť k spoločnému dobru. Všetci sa zhodli na tom, že ostrov pomenujú Ostrovom spásy. Všetci ďakovali Bohu za to, že tak šťastne vyviazli z nehody, ktorá sa aj pre nich mohla skončiť tragédiou.
Naši muži sa teda pustili do práce.
Tesár stavia domy a vyrába nábytok. Najprv jedia to, čo nájdu. Čoskoro však začínajú obrábať pôdu, sadiť a potom žať úrodu.
Z roka na rok bohatstvo týchto piatich mužov, obyvateľov Ostrova spásy, rástlo a zveľaďovalo sa.
Ich bohatstvo nespočívalo v zlate alebo papierových peniazoch, ale vo veciach skutočnej hodnoty: bohatstvo spočívajúce v dostatku potravín, šatstva a príbytku a všetkých vecí, ktorú slúžia na uspokojovanie ľudských potrieb.
Každý z nich pracoval vo svojom odbore a všetok svoj nadbytok vymieňal za nadbytky ostatných.
Ich život nebol bez prekážok a nebol ani úplný, ako si to priali. Chýbalo im mnoho vecí, na ktoré si zvykli v civilizovanom svete. Uvedomovali si však, že to mohlo byť s nimi aj oveľa horšie.
Okrem toho všetci zakúsili na vlastnej koži dopady ekonomickej depresie v Kanade. Stále si pamätajú prázdne žalúdky, ktoré ich trápili, pričom obchody boli preplnené potravinami.
Aspoň že na Ostrove spásy nemali veci, ktoré im vôbec nechýbali k šťastiu. Dane tu boli neznáme. Takisto nemuseli žiť v stálom strachu pred súdnymi exekútormi.
Tvrdo pracovali, ale pritom aspoň mohli užívať plody svojej driny.
Vzdávali vďaky Bohu a dúfali, že jedného dňa sa vrátia k svojim rodinám živí a zdraví, čo sú dve najväčšie požehnania.
Naši muži sa často schádzali a diskutovali o svojich záležitostiach.
V rámci jednoduchého ekonomického systému, ktorý sa u nich vyvinul, začala im čoraz viac znepríjemňovať život jedna vec, a to, že nepoužívali peniaze v žiadnej forme. Barter, čiže priama výmena tovaru za tovar, mal svoje nevýhody. Produkty na výmenu neboli v čase obchodnej výmeny vždy poruke a tak napríklad drevo dodané farmárovi v zime mohlo byť zaplatené zemiakmi až o pol roka neskôr.
Niekedy človek mohol mať tovar značnej veľkosti, ktorý chcel vymeniť za väčší počet menších tovarov vyrobených viacerými ľuďmi v rôznom čase.
To všetko komplikovalo obchod a kládlo veľké nároky na pamäť. Ak by však boli mali peňažný systém, každý z nich by mohol predávať druhým svoje produkty za peniaze. Za tieto peniaze by si potom mohol kupovať od druhých veci, ktoré chcel, kedy by chcel a vtedy, kedy by boli k dispozícii.
Všetci sa zhodli na tom, že by sa im veľmi zišiel peňažný systém. Nikto z nich však nevedel, ako takýto systém vytvoriť. Vedeli síce ako vyrobiť skutočné bohatstvo, ale ako produkovať peniaze, symbol tohto bohatstva, bolo čosi, čo prevyšovalo ich chápanie. Nemali ani potuchy o pôvode peňazí a aj keď ich potrebovali, nevedeli, ako ich majú vyrobiť. Je isté, že aj mnoho vzdelaných ľudí by bolo malo podobný systém ako oni. Všetky naše vlády sa potýkali s tou istou ťažkosťou v období pred vojnou. Jediná vec, ktorá krajine v tom čase chýbala, boli peniaze a vlády nevedeli, ako by ich mali získať.
Keď raz večer naši mládenci sedeli na pobreží a po neviem koľký raz znovu a znovu preberali tento svoj problém, zrazu videli, ako sa k nim blíži malý čln, v ktorom vesloval osamelý muž.
Keď pristál na pobreží, dozvedeli sa, že sa volá Oliver, a že ako jediný sa zachránil zo stroskotanej lode.
Boli radi, že dostali nového spoločníka, poskytli mu to najlepšie, čo mali a vzali ho na prehliadku ostrova.
„Hoci sme odrezaní od ostatného sveta“ povedali mu, „nemáme sa príliš čo sťažovať. Zem a lesy sú k nám štedré. Chýba nám však jediná vec – peniaze. Ak by sme ich mali, veľmi by to uľahčilo vzájomnú výmenu našich produktov.“
„Nuž, môžete ďakovať Bohu“, odpovedal im Oliver, "pretože ja som bankár a za krátky čas vám vytvorím peňažný systém, ktorý vás uspokojí. Potom už budete mať všetko, čo majú aj ľudia žijúci v civilizácii.
Bankár!… BANKÁR!… Ani anjel z neba by v nich nebol vzbudil väčšiu úctu a rešpekt ako tento muž. Veď, koniec koncov, nie sme aj my, ľudia, žijúci v civilizovanom svete, zvyknutí kľačať pred bankármi, ľuďmi, ktorí majú pod kontrolou finančný krvný obeh?
„Pán Oliver, vy budete náš bankár. Nebudete manuálne pracovať a vašou jedinou prácou na tomto ostrove bude starať sa iba o peniaze.“
„Tak ako každý bankár, svoju úlohu budem vykonávať k úplnej spokojnosti a pre blaho celej komunity.“
"Pán Oliver, my vám postavíme dom, ktorý bude v súlade s vaším postavením bankára. Nebude vám prekážať, ak dovtedy vás ubytujeme v dome, ktorý využívame na naše stretnutia?
„To je v poriadku, priatelia. Najprv však vyložte čln. Mám v ňom totiž papier a tlačiareň spolu s potrebným atramentom. Okrem toho je tam aj sud, s ktorým musíte narábať s maximálnou starostlivosťou.“
Keď všetko vyložili, v našich dobrákoch vzbudil malý sud veľkú zvedavosť.
„Tento sud,“ vyhlásil Oliver, „obsahuje obrovský poklad. Je totiž plný … zlata!“
Plný zlata! Našimi piatimi mládencami to poriadne myklo. Boh civilizácie je tu, na Ostrove spásy! Tento žltý bôžik, stále skrytý avšak napriek tomu majúci hroznú moc; jeho prítomnosť či neprítomnosť alebo najmenší rozmar môže mať rozhodujúcu vplyv na samotný osud ktorejkoľvek civilizovanej krajiny!
„Zlato! Pán Oliver, vy ste naozaj veľký bankár!“
„Ó vznešený majestát! vaše veličenstvo! veľkňaz zlatého boha! prijmite naše najponíženejšie pozdravy a uistenia o našej vernosti!“
„Áno, priatelia, je tu zlata pre celý kontinent. Ale zlato nie je na to, aby obiehalo. Zlato musí byť skryté. Zlato je dušou zdravých peňazí a duša je vždy neviditeľná. To však vám vysvetlím vtedy, keď dostanete prvú dodávku peňazí.“
Ešte skôr ako sa rozišli spať, Oliver im položil poslednú otázku.
„Koľko peňazí budete potrebovať na začiatok, aby ste mohli medzi sebou ľahšie obchodovať?“
Pozreli sa jeden na druhého a potom úctivo sa pozreli na bankára. Po chvíľke prepočtov a vďaka radám láskavého finančníka prišli k záveru, že po 200 dolárov by každému malo stačiť.
Muži sa rozchádzali nadšení. Napriek tomu, že noc už pokročila, nevedeli zaspať od vzrušenia, ktoré v nich vyvolala predstava zlata. Nakoniec usnuli až nad ránom.
Pokiaľ ide o Olivera, tento nestrácal čas. Tak sa vžil do svojej budúcej úlohy bankára, že zabudol aj na únavu. Len čo sa začalo rozvidnievať, vykopal jamu, do ktorej odgúľal sud. Jamu potom zasypal a na to miesto zasadil malý ker. Všetko bolo dobre ukryté.
Potom sa pustil do práce na svojej malej tlačiarničke, na ktorej začal tlačiť tisíc jednodolárových bankoviek. Pozorujúc ako čisté nové bankovky vychádzajú zo stroja, stroskotanec, ktorý sa nečakane premenil na bankára, si v duchu pochvaľoval:
„Ach, aké je to jednoduché vyrábať peniaze. Všetka ich hodnota závisí od produktov, ktoré kupujú. Bez nich tie papieriky nemajú žiadnu cenu. Moji piati naivní zákazníci si to vôbec neuvedomujú.. Oni si naozaj myslia, že tieto nové peniaze odvodzujú svoju hodnotu od zlata! Vďaka svojej nevedomosti ich môžem ovládať.“
Keď sa začalo stmievať, piati mládenci už boli u Olivera.
Na stole ležalo päť balíkov nových bankoviek.
„Skôr, než vám rozdelím tie peniaze,“ povedal bankár, „chcel by som vám povedať jednu vec.“
„Nuž základom všetkých peňazí je zlato. A zlato uchovávané v trezore mojej banky je moje zlato. Preto aj peniaze sú moje. Nedívajte sa tak skleslo“. Ja ich budem používať tak, aby vám to prospievalo. Avšak budete musieť mi platiť úroky. Pretože peňazí je tu nedostatok, myslím si, že 8% by malo byť tak akurát."
„Ó, to je celkom rozumné, pán Oliver.“
„A ešte poslednú vec, priatelia. Biznis je biznis, a to aj medzi kamarátmi. Predtým, než dostanete peniaze, každý z vás podpíše papier. V ňom sa zaviažete, že mi zaplatíte úroky i istinu, a to pod hrozbou konfiškácie majetku, ktorý by pripadol mne. To však je iba formalita. Váš majetok ma nezaujíma. Mne stačia moje peniaze. Som si istý, že dostanem svoje peniaze naspäť a váš majetok zostane vám.“
„To je logické, pán Oliver. Budeme pracovať ešte usilovnejšie, aby sme vám tie peniaze splatili.“
„O to ide. A kedykoľvek budete mať nejaký problém, neváhajte a príďte za mnou. Váš bankár je váš najlepší priateľ. Teraz si vezmite každý po 200 dolárov.“
A naši mládenci odchádzali stískajúc v ruke dolárové bankovky, plní nadšenia, že majú peniaze.
A tak sa Oliverove peniaze dostali do obehu na ostrove. Vďaka peniazom sa objem obchodu zdvojnásobil. Všetci boli šťastní.
Vždy, keď stretli bankára, zdravili ho s úprimnou úctou a vďačnosťou.
Teraz však, nože sa pozrime… Prečo Tom, zlatokop a mineralóg, je taký zamračený, keď čosi usilovne prepočítava s ceruzkou v ruke? Je to preto, lebo Tom, podobne ako ostatní, sa písomne zaviazal, že o rok vráti Oliverovi 200 dolárov, plus úroky vo výške 16 dolárov. Tom však vo vrecku má iba pár dolárov a termín platby je blízko.
Dlhý čas sa týmto problémom trápil sám, ale na nič neprišiel. Nakoniec sa na celý problém pozrel z hľadiska komunity ako celku.
„Ak vezmeme do úvahy všetkých, čo bývame na ostrove“, uvažoval, "sme vôbec schopní splniť to, čo sme sa zaviazali? Oliver vyrobil celkom 1000 dolárov. Žiada ich však vrátiť 1080. Aj keby sme mu priniesli všetky bankovky, stále nám bude chýbať ešte 80 dolárov. Nikto nevyrobil 80 dolárov navyše. My vyrábame svoje produkty, ale nie peniaze. Takže Oliver sa môže zmocniť celého ostrova, pretože ani všetci jeho obyvatelia spolu nie sú schopní splatiť mu celkovú požičanú sumu plus úroky.
„Aj keby sa to niektorým podarilo, ostatní by museli skrachovať. A skôr či neskôr by prišiel rad aj na tých, ktorí by teraz zostali ušetrení. Nakoniec bankár bude mať všetko v rukách. Radšej by sme sa mali všetci stretnúť a dohodnúť sa, čo s tým urobíme.“
Tom so svojimi výpočtami v ruke nemal problém, aby túto situáciu jasne vysvetlil. Všetci sa zhodli na tom, že tomuto milému bankárovi naleteli. Napokon sa rozhodli, že sa stretnú u Olivera.
Oliver tušil, čo majú za lubom, ale snažil sa tváriť čo najmilšie. Počúval, zatiaľ čo bojovný Frank hovoril v mene skupiny.
„Ako vám môžeme vrátiť 1080 dolárov, keď na celom ostrove je iba 1000 dolárov?“
„To je úrok, priatelia. Nezvýšila sa vari vaša produktivita?“
„To áno, ale peňazí je stále rovnako. A vy od nás požadujete peniaze a nie naše produkty. Vy ste jediný, ktorý môže vyrobiť peniaze. Vy ste ich vyrobili iba za 1000 dolárov, avšak žiadate 1080. To je nemožné!“
„Teraz počúvajte, priatelia. Bankári sa kvôli väčšiemu dobru spoločenstva stále prispôsobujú miestnym podmienkam. Preto budem požadovať iba úroky, čiže púhych 80 dolárov. A istina bude naďalej u vás.“
„Vy ste úžasný, pán Oliver! Ste ochotný každému z nás vymazať 200 dolárovú dlžobu?“
„To nie! je mi ľúto, ale bankár nikdy nevymaže žiadnu dlžobu. Vy mi naďalej dlhujete peniaze, ktoré ste si požičali. Každoročne mi však bude splácať iba úroky. Ak ich budete platiť včas, nebudem od vás istinu vymáhať. Je možné, že niekto z vás nebude schopný platiť ani úroky. Nuž zorganizujte sa ako štát. Vytvorte si systém peňažných príspevkov, ktoré nazývame dane. Tí, ktorí majú viac peňazí, budú musieť platiť vyššie dane, chudobní zasa budú platiť menej. Stačí, keď mi donesiete celkovú sumu, čiže súčet jednotlivých úrokov a ja budem spokojný. A váš malý štát bude prosperovať.“
Aj keď v našich mládencoch zostali nejaké pochybnosti, vcelku sa nechali presvedčiť.
Oliver je sám a hlboko uvažuje.
"Je to dobrý biznis. Títo chlapci sú síce pracovití, ale hlúpi. Moja sila spočíva v ich nevedomosti a naivite. Pýtajú peniaze a ja im dávam reťaze, ktoré ich zväzujú. Oni mi dávajú kvety a ja im čistím vrecká.
"Je síce pravda, že by sa mohli vzbúriť a hodiť ma do mora. Ale oni to neurobia! Sú to poctiví a pracovití ľudia, ktorých úlohou je slúžiť finančným bankárom.
„Ó veľký Mamon! Cítim, ako tvoj bankovnícky génius prechádza celým mojím bytím! Ó vznešený učiteľ! Aký si bol jasnozrivý, keď si povedal: "Dajte mi do rúk peniaze štátu a potom mi je jedno, kto tvorí zákony.“ Som pánom Ostrova spásy, pretože mám pod kontrolou jeho peniaze.
"Od nadšenia som celý bez seba a plný ambícií. Cítim, že môžem riadiť celý vesmír. To, čo som urobil tu, môžem urobiť na celom svete. Kiež by sa mi podarilo dostať sa z tohto ostrova! Viem, že by som mohol ovládať svet bez toho, žeby som musel mať na hlave kráľovskú korunu.
„Najviac by ma potešilo, keby som o svojej filozofii presvedčil tých, ktorí vedú spoločnosť: bankárov, priemyselníkov, politikov, reformátorov, učiteľov, novinárov – všetci by sa stali mojimi služobníkmi. Masy rady žijú v otroctve, keď elita, ktorá z nej vzišla, nad ňou dozerá.“
Medzitým to na Ostrove spásy šlo z kopca dolu. Produkcia stúpala, výmenný obchod klesol na minimum. Oliver pravidelne dostával svoje úroky. Starosťou našich mládencov bolo v prvom rade odkladať nabok peniaze určené pre neho. Takto peniaze skôr stagnovali, než voľne cirkulovali.
Tí, ktorí platili najvyššie dane, sa ponosovali na tých, ktorí platili menej. Aby kompenzovali túto stratu, zvyšovali ceny svojho tovaru. Nešťastní chudáci, ktorí žiadne dane neplatili, sa zasa sťažovali na vysoké životné náklady a kupovali čoraz menej.
Celková atmosféra bola skleslá, radosť sa vytratila zo života. Práca nezaujímala nikoho. Veď prečo by aj mala? Výrobky šli slabo na odbyt a keď aj niečo predali, museli z toho platiť dane Oliverovi. Bola to ozajstná kríza. Pritom sa navzájom obviňovali z úmyslu žiť na úkor ostatných a každý poukazoval na toho druhého, že práve on je príčinou vysokých životných nákladov.
Jedného dňa Harry sedel vo svojom sade a uvažoval o vzniknutej situácii. Nakoniec prišiel k záveru, že život na ostrove sa pokazil vďaka „pokroku“, ktorý vyvolal Oliverov peňažný systém. Niet pochýb, že všetci piati mali svoje chyby. Oliverov systém však vyzeral byť špeciálne stavaný na to, aby podnecoval práve tie najhoršie stránky ľudskej povahy.
Harry sa rozhodol, že to vysvetlí svojim priateľom a pokúsi sa ich získať pre to, aby spolu proti tomu niečo podnikli. Najprv zašiel za Jimom, ktorého nebolo ťažké presvedčiť. „Nie som síce žiaden génius“, povedal, „ale už dlhšiu cítim, ako tu tento bankový systém silno zapácha.“
Jeden po druhom postupne prichádzali k tomu istému záveru až sa napokon rozhodli, že sa znovu spoločne vyberú za Oliverom a prediskutujú si to s ním.
Pred bankárom sa rozpútala ozajstná búrka.
„Na ostrove niet peňazí preto, lebo vy ich nám beriete! My vám platíme, platíme a platíme a stále vám dlhujeme toľko, čo sme dlhovali na začiatku. V práci si môžeme ruky zodrať! Máme tú najlepšiu pôdu, akú si vieme predstaviť a predsa sa máme horšie, než keď ste sem prišli. Dlhy! Dlhy! Sme v nich až po krk!“
„Ale chlapci, veď len uvažujte! Vášmu podnikaniu sa mimoriadne darí, a to všetko vďaka mne. Dobrý bankový systém je najväčším bohatstvom krajiny. Ak však má naozaj fungovať pre vaše blaho, musíte dôverovať bankárovi. Za mnou môžete prichádzať ako svoju otcovi … chceli by ste viac peňazí? V poriadku. V mojom sude je dosť zlata na to, aby som mohol ním pokryť vydanie ďalších tisícok dolárov. Pozrite sa, teraz zaťažím hypotékou váš majetok, ktorý ste v poslednom čase získali a požičiam vám tisíc dolárov, hoci aj hneď teraz.“
„Takže tak! Teraz sa naša dlžoba zvýši až na 2000 dolárov! A celý život budeme musieť platiť dvakrát tak vysoké úroky!“
"Nuž áno… ale zasa na druhej strane vždy, keď hodnota vášho majetku vzrastie, ja vám dám ďalšiu pôžičku. A vy stále budete platiť iba úroky. Všetky dlhy spočítate do jednej položky – ktorá sa nazýva konsolidovaný dlh. A váš dlh sa vám môže každý rok zvyšovať.
„A každý rok môžeme zvyšovať dane?“
„Samozrejme. Ale aj vaše príjmy budú rok čo rok vyššie.“
„Ale potom čím viac sa krajina rozvíja vďaka našej práci, tým je aj štátny dlh vyšší!“
„Samozrejme! Práve tak, ako vo vašej Kanade – alebo v ktorejkoľvek inej civilizovanej krajine. Stupeň civilizácie tej ktorej krajiny sa stále meria výškou jej zadĺženosti voči bankám“.
„A toto je ten zdravý peňažný systém, pán Oliver?“
„Gentlemani, silná mena je založené na zlate a vydávajú ju banky vo forme dlhu. Štátny dlh je dobrá vec. Nedovoľuje ľuďom, aby zaspali na vavrínoch. Podmaňuje si vlády a podriaďuje ich najvyššej a konečnej múdrosti, ktorú stelesňujú bankári. Ako bankár som pochodňou civilizácie na tomto vašom malom ostrove. Ja diktujem vašu politiku a regulujem vašu životnú úroveň.“
"Pán Oliver, viete, sme iba jednoduchí nevzdelaní ľudia, ale o takúto civilizáciu vôbec nestojíme. Už si od vás nepožičiame ani cent. Silná či slabá mena, už nechceme mať s vašimi transakciami nič spoločné.
„Gentlemani, je mi nesmierne ľúto, že ste sa takto unáhlene a veľmi zle rozhodli. Ale ak sa predsa len chcete so mnou rozísť, majte na pamäti, že mám vaše podpisy. Splaťte mi všetko naraz – istinu a úroky.“
„Ale to je nemožné, pane. Aj keby sme vám dali všetky peniaze, ktoré sú na tomto ostrove, aj tak by to bolo málo.“
„To ma nezaujíma. Sú to vaše podpisy alebo nie? Áno? Veľmi dobre. Potom v zmysle zásady o nezrušiteľnosti a posvätnosti zmlúv si vezmem váš majetok zaťažený hypotékou, s ktorou ste súhlasili v čase, kedy ste boli prešťastní z toho, že vám môžem pomôcť. Ak nechcete slúžiť najvyššej autorite peňazí dobrovoľne, potom budete poslúchať nasilu. Budete naďalej pracovať ako doteraz, ale za podmienok, ktoré budem určovať ja a v mojom záujme. A teraz sa practe odtiaľ! Zajtra vám vydám svoje príkazy.“
Oliver vedel, že ten, kto má pod kontrolou peniaze štátu, má pod kontrolou štát. Ale takisto vedel aj to, že na udržanie tejto kontroly je potrebné udržiavať ľudí stave nevedomosti a rozličným spôsobom odvádzať ich pozornosť.
Oliver si všimol, že z piatich ostrovanov dvaja boli konzervatívci a traja liberáli. K tomuto záveru prišiel na základe večerných rozhovorov, ktoré s nimi mal najmä potom, ako sa mu dostali do područia. A medzi konzervatívcami a tými, ktorí boli liberáli, boli stále trenice.
Z času na čas Harry, ktorý bol zo všetkých piatich najviac neutrálny, navrhoval, aby sa spojili a postupovali spoločne, pretože tak či onak ich potreby a túžby sú zväčša totožné. Takéto spojenie by však Oliver v žiadnom prípade nemohol tolerovať, pretože znamenalo by koniec jeho vlády. Žiaden diktátor, finančný ani iný, by nemohol obstáť pred zjednoteným a vzdelaným ľudom.
Preto sa Oliver rozhodol, že pokiaľ je to len možné, bude medzi nimi rozsievať a podnecovať politický svár.
Na to začal využívať svoju tlačiareň, na ktorej tlačil dva týždenníky: „The Sun“ pre liberálov a „The Star“ pre konzervatívcov.
Hlavnou myšlienkou, ktorú zdôrazňoval „The Sun“ bolo: „Ak už nie ste viac pánmi svojho osudu, je to vďaka zradným konzervatívcom, ktorí sa zapredali veľkému biznisu“.
Vodiaca idea „The Star“ bola zasa: „Za zničenú ekonomiku a štátny dlh nesú priamu politickú zodpovednosť tí hrozní liberáli“.
A tie dve frakcie medzi sebou urputne bojovali zabúdajúc pritom na toho, kto ukul ich okovy, na pána finančníka Olivera.
Jedného dňa Tom naďabil na konci ostrova za vysokou trávou na pozostatky záchranného člna, ktorý bol prázdny až na ošarpaný ale neporušený kufor ležiaci na jeho dne.
Hneď ho celý nedočkavý otvoril. Medzi vecami, ktoré v ňom našiel, upútala jeho pozornosť kniha nazvaná „Prvý rok sociálneho kreditu“. Pretože bol zvedavý, čo je v nej, sadol si a pustil sa do čítania. Ako čítal, jeho záujem rástol, tvár sa mu rozjasnila.
„Aha, čo sa tu píše!“ nahlas skríkol. „Škoda, že sme to nevedeli skôr.“
"Hodnota peňazí nie je založená na zlate, ale na produktoch, ktoré tieto peniaze kupujú.
"Jednoducho povedané, peniaze by mali byť akýmsi účtovným prostriedkom, kreditom, ktorý prechádza z jedného účtu na druhý v závislosti od procesu kúpy a predaja, celkovým súčtom produkcie.
„Vždy, keď vzrastie produkcia, úmerne tomu to vzrastie aj suma peňazí v obehu. Z nových peňazí sa nikdy nesmú platiť úroky. Pokrok sa odráža nie v náraste štátneho dlhu, ale vo vydávaní rovnakej dividendy každému jednotlivcovi. Ceny sú prispôsobované celkovej kúpnej sile prostredníctvom cenového koeficientu. Sociálny kredit…“
Tom sa však už nezdržal. Vstal a s knihou v rukách sa rozbehol za svojimi štyrmi kamarátmi, aby im oznámil tento svoj prevratný objav.
Tak sa z Toma stal učiteľ. Učil ostatných to, čo sa sám naučil z knihy, ktorú mu poslalo samo nebo.
„Toto“, hovoril, „môžeme robiť bez toho, žeby sme museli čakať na bankára a jeho sud plný zlata, alebo podpisovať nejaké dlžobné úpisy“.
"Ja otvorím účet v mene každého z vás. V pravej kolónke sú kredity, ktoré zvyšujú váš účet, v ľavej sú zasa debety, ktoré váš účet zaťažujú a znižujú ho.
"Každý chce na začiatok 200 dolárov. V poriadku. Každému pripíšeme k dobru 200 dolárov a každý okamžite má 200 dolárov.
„Frank si kúpi niečo od Paula za 10 dolárov. Ja ich Frankovi odpočítam, takže mu zastane 190 dolárov. Na druhej strane som pripočítal 10 dolárov Paulovi, ktorý ich teraz bude mať 210.“
„Jim si kúpi tovar od Paula za 8 dolárov. Ja Jimovi odpočítam 8 dolárov, takže mu zostane 192 dolárov. Paul má teraz 218 dolárov.“
„Paul si kúpi drevo od Franka za 15 dolárov. Odpočítam 15 dolárov od Paula a zostane mu 203 dolárov. Na druhej strane pripočítam 15 dolárov k Frankovmu účtu, takže bude mať 205 dolárov.“
A tak môžeme pokračovať; z jedného účtu na druhý tým istým spôsobom ako bankovky, ktoré prechádzajú z jedných rúk do druhých.
"Ak niekto potrebuje peniaze na rozšírenie svojej produkcie, vydáme mu potrebné množstvo nového kreditu. Len čo predá svoju produkciu, splatí sumu do kreditného fondu. To isté sa vzťahuje aj na verejné práce, ktoré sú platené novými kreditmi.
„Takto sa zvyšuje účet každého bez toho, žeby bolo potrebné brať úvery od kohokoľvek, pričom z napredovania spoločnosti majú prospech všetci. To je národná dividenda. Týmto spôsobom sa peniaze stávajú nástrojom služby.“
Všetci to pochopili. Na druhý deň dostal bankár Oliver list podpísaný všetkými piatimi obyvateľmi ostrova, v ktorom stálo toto:
"Vážený pane, úplne zbytočne ste z nás spravili dlžníkov a vykorisťovali ste nás. Už vás viac nepotrebujeme na to, aby ste riadili náš peňažný systém. Odteraz budeme mať všetky peniaze, ktoré potrebujeme, a to bez zlata, dlhov alebo zlodejov. S okamžitou platnosťou zakladáme systém sociálneho kreditu. Namiesto štátneho dlhu budeme mať národnú dividendu.
„Ak trváte na zaplatení dlhu, môžeme vám vrátiť všetky peniaze, ktoré ste nám dali. Ale ani o cent viac. Nemôžete si nárokovať to, čo ste nevyrobili.“
Oliver bol z toho zúfalý. Jeho impérium sa rúcalo. Jeho sny sa nesplnili. Čo mohol robiť? Tu žiadne jeho argumenty by už nezabrali. Tí piati sa stali zástancami sociálneho kreditu a peniaze ani kredit už pre nich neboli ničím tajomným práve tak, ako pre Olivera.
„Och!“, povedal Oliver, „týchto mužov presvedčilo učenie sociálneho kreditu, ktoré sa teraz bude šíriť oveľa rýchlejšie než moje. Mám ich vari prosiť o odpustenie, stať sa jedným z nich, ja, finančník a bankár? Nikdy! Radšej si budem od nich udržiavať čo najväčší odstup!“
Aby sa chránili pred prípadnými nárokmi, ktoré by Oliver mohol niekedy v budúcnosti na nich vzniesť, rozhodli sa, že mu dajú podpísať dokument, v ktorom potvrdzuje, že vlastní všetko to, čo mal v čase, keď prišiel na ostrov.
Spravila sa inventúra; čln, veslá, malá tlačiareň a povestný sud zlata.
Oliver musel prezradiť, kde skryl svoje zlato, ktoré potom naši chlapci vyťahovali z jamy s oveľa menším rešpektom, než v deň, kedy ho vykladali z člna. Sociálny kredit ich naučil opovrhovať zlatom.
Mineralógovi sa však sud, ktorý pomáhal dvíhať, zdal podozrivo ľahký na to, aby v ňom mohlo byť zlato. Ak je sud plný, potom v ňom musí byť aj čosi iné než iba zlato.
Impulzívny Frank neváhal a jediným úderom sekery odhalil obsah sudu. Zlato? Ani gram! Iba kamene, obyčajné bezcenné kamene!
Naši muži sa nevedeli zo šoku spamätať.
„Až takto nás vodil za nos!“
„To sme boli až takí hlupáci, že sme upadali do extázy už pri zmienke o zlate?“
„A to sme všetok svoj majetok dali do zálohy za pár kúskov papiera "krytých“ niekoľkými kilami kameňa? Veď to je obyčajné zlodejstvo a podvod!"
„A kvôli tomu sme sa naťahovali a takmer znenávideli jeden druhého! Ten klamár!“
Nahnevaný Frank dvihol sekeru, ale bankár sa už dal vnohy a utekal, čo mu sily stačili smerom k lesu.
Po otvorení suda a odhalení podvodu už o Oliverovi viac nepočuli.
Krátko nato loď, ktorá sa plavila mimo bežných námorných trás, si všimla, že na ostrove, ktorý nebol zaznamenaný na žiadne mape, niekto býva a preto zakotvila neďaleko brehu.
Keď sa muži sa dozvedeli, že loď má namierené do Ameriky, rozhodli sa, že vezmú so sebou, to čo unesú, a vrátia sa do Kanady.
V prvom rade sa rozhodli, že so sebou vezmú aj knihu o sociálnom kredite, ktorá im pomohla vymaniť sa z moci bankára Olivera a osvetlila mnohé veci.
Všetci piati sa potom slávnostne zaviazali, že len čo prídu domov, spoja sa s vydavateľom tejto knihy a stanú sa horlivými zástancami sociálneho kreditu.
