Mark Boyle (známy tiež ako Saoirse) sa vybral prejsť pešo 12.000 km až na miesto rodiska M. Gandhiho. Jeho zámer? Overiť si, že jeho sen o živote v komunite bez peňazí má nohy. Rozprávala sa Bibi van der Zee.
Obavam sa o jeho nohy. Akonáhle ho zahliadnem, očumujem mu nohy, ale on ma dobrovolne nenechá pozrieť sa zblízka. “Chlapci” – ako ich volá na svojom blogu, sa stali známi svojim vlastným spôsobom. Po dvoch týždňoch stálej chôdze z Bristolu – miesta jeho štartu, 20–25 míl denne, sa na palci jeho pravej nohy objavila hubová infekcia a dvíha sa. Saoirse (pokrstený ako Mark Boyle) hovorí, že by celú tú vec mohol proste odšklbnúť.
“Je to v poriadku” hovorí, “ja mám pluzgier, ale v Iraku padajú bomby.”
Je omnoho viac vecí, s ktorými si možno robiť starosti, ale jedna z nich je tento muž – jeho láskavosť, jeho svedomitosť, ale jeho úbohé nohy vyťahujú na povrch všetky moje materské inštinkty. Saoirse (28) má stále ešte dva a pól roka chôdze pred sebou, nenesúc so sebou žiadne peniaze a len veľmi málo vecí, spoliehajúc sa iba na prívetivosť a štedrosť ľudí, ktorých stretne, a na kontakty, ktoré si urobil cez svoju stránku. Jeho cesta, pri ktorej mu narastú velmi dlhé vlasy, vedie cez Francúzsko, Taliansko, Slovinsko, Chorvátsko, Srbsko, Bulharsko, Turecko, Irán, Afganistán a Pakistán až do jeho cieľovej stanice: miesto narodenia Gandhiho v Indií. Toto nevšedné putovanie podstupuje, aby podporil myšlienku “voľnej ekonomiky”, ekonomiky bez peňazí, založenej na sieti vzťahov.
Všetko to začalo keď Saoirse (gaélsky “sloboda”, číta sa “síar-šha”) študoval ekonómiu a obchodovanie na universite v Galway. “Jedného dňa som videl film Gandhi, a to úplne zmenilo moje životné smerovanie. Ďalší deň som si zobral volno z prednášok, aby som mohol o ňom začať čítať, a potom som s tým nevedel prestať, úplne to zmenilo môj pohľad na svet.”
Gandhiho výzva, aby “sme boli tou zmenou vo svete, ktorú chceme vidieť” má preňho špeciálny význam, a potom, po pár rokoch hovorí: ”sedel som s pár priateľmi a rozprávali sme sa, ako obyčajne, o tých veciach, s ktorými to vo svete nejde veľmi dobre – manufaktúry, vojny, hladomory atď. A pochopil som že koreň všetkých týchto problémov je v strachu, pocite nebezpečia a chamtivosti, ktoré sa prejavujú v našej neustálej honbe za peniazmy. Tak čo by sa stalo, kebyže sa proste zbavíme peňazí?”
Mýšlienka, ktorá je za ich stránkou the Freeconomy (www.justfortheloveofit.org), je v tom, že spíšeš všetky svoje zručnosti, možnosti, schoposti a pomôcky (náradie/výbavu) a venuješ ich ostatným. Na oplátku ty možeš použiť zručnosti a možnosti ostatných, trochu ako miestna zmenáreň – lokálny výmenný obchodný systém (LETS – http://uniletim.sourceforge.net/), ktorý úspešné beží na niektorých miestach už cez dve desaťročia. Príklad: ľudia požičajú elektrické náradie, dostanú ostrihanie vlasov („Som prekvapený, koľko ľudí sa v skutočnosti necháva ostrihať cez tento systém“ hovorí Saoirse. „Nemyslel by som si, že strihanie vlasov bude prvá vec, ktorú bude niekto hľadať“), alebo pomoc na svojich záhradách. Pre Saoirsa je jeho webová stránka a jeho putovanie len prvým krokom k jeho dlhodobej predstave o komunitách bez peňazí, kde ľudia žijú, pracujú, podporujú a starajú sa jeden o druhého.
Keď som ho stretla v kaviarni v Brightone, práve smeroval na kompu aby ho previezla cez kanál. Vtedy mi pripadal ako idealista, ktorý to niekde po ceste zabalí. Úzkostlivo som sa ho spýtala na plán jeho cesty, a on povedal že to necháva všetko v rukách viery. Zatiaľ bol na miestach kde mu jeho priatelia a známi z Freeconomy môžu pomôcť, takže hlavne mal miesta kde spať a jesť. Inak sa pokúša rozprávať s ľudmi, vysvetliť im čo robí a prečo a dúfať že mu pomôžu – jeho tričko hovori velkými písmenamy: “Community Pilgrim“ (Pútnik Komunity). Zatiaľ mal jednú zlú noc, v Dorchesteri, došlo mu jedlo a došiel tam velmi neskoro na to, aby si našiel prístrešok takže musel kempovať pri ceste. Priznáva, že chvíľu mal pokušenie sa otočiť a ísť domov.
Avšak jeho viera v ľudskú dobrotu, skor než strachy, vyzerá byť bezhraničná. Vraví že sa len snaží rozprávať s ľudmi a presvedčiť ich, aby mu pomohli. Vačšina ľudí, ktorí ho stretávajú, vidia že je úprimný, i keď im može pripadať trochu divný. Dúfajme že to tak zostane, dívajúc sa na jeho cestovný plán, ktorý je vskutku výzvou – s tým že nemá žiadne víza.
„Nedávajú víza viac než tri mesiace dopredu,“ hovorí, „tak som myslel že si po ne proste pôjdem.“
Nechajú však krajiny ako Irán a Afganistán zapadniara – i keď mierneho a kvázi hipíka akým je Saoirse – potulovať sa po ich území? Má záložný plán? Vraví že nemá, pretože by to v podstate bolo proti „duchu veci“.
Čo si o tom všetkom myslí jeho matka? Zjavne ho podporuje, sleduje ho cez jeho stránku a rovnako ako jeho otec, velmi ho podporuje. A je pripravený byť sám, vystrašený a ohrozený? Vraví že niekoľko posledných mesiacov strávil tým, že sa pokúšal pracovať na tomto strachu. Teraz „proste musí ísť“.
Keď potlačím svoje nutkania ohľadom jeho blahobytu, zrazu zistím, že je to len náš cynický, svetský vek, ktorý vidí takúto púť ako divnú vec. Duchovní pútnici sú vo všetkých náboženstvách, a pre väčšinu veriacich nieje Saoirsova viera – že to všetko dopadne dobre keď sa na to spätne pozrieme, a že to je dobrá vec pre ľudskosť – vôbec divná. Ostatné kultúry prijímajú myšlienku „dobrého“ človeka, svätca alebo proroka: ponúkajú kláštory a možnosť v nich na sebe pracovať. Ale západný svet je svetom génu sebeckosti, kde je extremna dobrotivosť podľa Richarda Dawkinsa prinajmenšom: „strelbou do prázdna, skor však perverznosťou Darwinoského osvojovania si sympatickosti … z Darwinoskeho uhľa pohľadu ľudská super-dobrotivosť je čistá blbosť“. Tá je však teraz tam na chodníku v Brightone.
Po skoro hodine rozprávania začína Saoirse vyzerať vyčerpane a robí posledný pokus vysvetliť mi čo ho poháňa vpred: „Pozri, pokiaľ mám ₤100 v banke a niekde v Indií niekto zomiera, pretože potrebuje nejaké peniaze, tak potom, v istom zmysle, zodpovednosť za smrť tej osoby je na mne. Je to veľmi tvrdé sústo, viem, ale ja mám viac než potrebujem a tá osoba to potrebovala. A pokiaľ toto vieš, tak s tým buď niečo urobíš, alebo sa každý deň zobudiš a vidíš v zrkadle.“
Jeho oči sú červené. Myslím že emóciami a únavou. Lúčime sa. Nemôžem si pomôcť a musím poznamenať že trochu kríva. Ach tie nohy, tie úbohé nohy.
